Osudová púť
vlastenca a demokrata

Vojenská kariéra Antona Petráka začala na vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. Pre jej absolvovanie sa rozhodol v čase, keď Hitler nastúpil k moci a keď už bolo jasné, že mladá Československá republika je v nebezpečenstve. Po absolvovaní akadémie bol slávnostne menovaný poručíkom. Ako kariérny dôstojník nastúpil k 39. pešiemu pluku dislokovanému v Petržalke s velením posádky v Bratislave. Mníchovskú zradu a Viedenskú arbitráž vnímal ako totálny podraz na svojej vlasti – Československej republike.

Príchod Nemcov do Bratislavy, kolaborácia domácich zradcov s nimi a vytvorenie Slovenského štátu urýchlilo rozhodnutie mladého dôstojníka, vychovaného v duchu vlastenectva a prísahajúceho vernosť prezidentovi a Československej republike k odchodu za hranice. Urobil tak spolu s ďaľšími dôstojníkmi pešieho pluku. Ich cieľom bolo dostať sa k západným spojencom. Tzv. „Južná cesta“ s prísnymi konšpiračnými pravidlami viedla cez Budapešť, Belehrad, Solún a Istambul do Bejrútu.Odtiaľ ich prepravili loďou do francúzskeho prístavu Marseille. Boli plní optimizmu a nádejí, že idú do vysnenej krajiny najbližšieho spojenca Československej republiky.

Anton Petrák bol v duchu Masarykovej republiky vychovávaný k obdivu a úcte k Francúzsku. Ako študent a turista ovládajúci francúzštinu bol nadšený Francúzskom. Nádeje vojakov vkladané do Francúzov sa však veľmi skoro rozplynuli. Francúzsko kapitulovalo a československí vojaci prišli o veľkú ilúziu. Nasledovalo rýchle nalodenie a ďalšia cesta, tentoraz smer Anglicko. Táto krajina vzbudzovala v nich skôr obavy. Nebolo im jasné, ako ich Angličania príjmu. Obávali sa anglického jazyka a povestnej anglickej rezervovanosti. Keď sa však už na lodi dozvedeli o Churchillových slovách, že Anglicko neustúpi a bude bojovať až do konca, svitla vojakom nová nádej.

Pristali v Liverpoole, v dovtedy pre nich nepoznanej krajine. Už prvé kroky smerujúce na železničnú stanicu ich však prekvapili. Ľudia ich srdečne vítali a pozdravovali ako vojakov a dôstojníkov, ktorí prišli bojovať aj za ich vlasť – Veľkú Britániu. Obavy z „rezervovaných Angličanov“ sa rýchlo rozplynuli. Po dramatickom období ponižujúcich ústupov v zodratých uniformách sa opäť cítili ako ľudia. Dostali nové uniformy (battle dressy), zbrane a boli zaradení do rýchlokurzov anglického jazyka.

Anton Petrák bol zaradený v auguste 1940 k protitankovej batérii v 1 čs. zmiešanej brigáde v Cholmodeley pri Chestere. Keď sa začal výber čs. vojakov pre výcvik výsadkárov v Škótsku, bez váhania sa prihlásil. Výcvik úspešne absolvoval. Angličania si však všimli aj jeho mimoriadne organizačné, pedagogické a jazykové schopnosti ako aj fyzickú odolnosť. Do apríla 1943 ho preto začlenili do výcvikového strediska čs. parašutistov na osamelej farme v odľahlých škótskych končinách v Traigh House ako inštruktora a tlmočníka. Pracovať po boku Angličanov považoval za veľké zadosťučinenie a vyznamenanie. Keď ukončil činnosť inštruktora, hlásil sa na front pre pripravovanú inváziu do Európy. Nastalo obdobie špeciálnych kurzov a tvrdej prípravy na vylodenie. Prijal aj novú funkciu veliteľa roty sprievodných zbraní Československej obrnenej brigády, ktorá sa v auguste 1944 vylodila v severofrancúzskom Dunkerque. K tejto vojensko - operačnej oblasti sa viaže aj úspešný vojensko – taktický zásah jeho roty, v ktorom pod jeho priamym velením dvadsať vojakov dobrovoľníkov zaútočilo na strategickú opevnenú kótu – farmu, ktorá bola plne pod kontrolou Nemcov. Farmu zničili a zajali pritom 14 Nemcov bez najmenších strát z vlastnej strany. Najmä za túto odvážnu veliteľskú akciu dostal Anton Petrák československý a britský vojnový kríž. Od 28. októbra 1944 sa v rozkazoch predmetná farma uvádzala ako „farma Petrák“. V oblasti Dunkerque sa Anton Petrák dočkal konca vojny.

Ďalšie osudové spomienky – Návrat domov

Československí vojaci sa zo západného frontu vracali domov ako hrdinovia. Za 6 rokov výcviku a bojov prešli kus sveta, v bojoch zocelili svojho ducha, naučili sa cudzie jazyky a na hrudi sa im vynímali vyznamenania. Víťazstvo im dalo zabudnúť na depresie, zmiernilo smútok nad padlými druhmi a spomienkami na dni strasti a odlúčenia. Aj Antona Petráka doma v Bratislave celých šesť rokov trpezlivo čakalo jeho dievča. Na Vianoce 1945 bola svadba. Anton Petrák si spomína: „ Vrátil som sa na Slovensko, ale tu už mali všetko v rukách ľudia, ktorí boli v povstaní. Nás tu veľmi nevítali.“ Onedlho ho však vyslali na štúdium do Prahy, kde absolvoval Vysokú vojenskú školu s predurčením zastávania vysokých vojenských funkcií v čs. armáde. Promoval tri mesiace po komunistickom puči – víťazstve pracujúceho ľudu. Do armády sa začal zavádzať sovietsky štýl. Rozkazy udeľovali nadriadeným ich podriadení s červenou knižkou.

Anton Petrák nastúpil do služby v Žatci, ale o pár mesiacov dostal tzv. „dovolenku s čakaním“. Potom prišla domová prehliadka, výsluch na Štátnej bezpečnosti, degradácia, vylúčenie z armády a súd. Dostal päť mesiacov za „nedbanlivé uchovávanie vojenského tajomstva“. Šikanovanie sa dotklo aj manželky Rudolfíny a ich dcéry Jitky . Boli nútene vysťahované z Prahy.

Po odpykaní trestu ho odviezli na povestnú Bartolomejskú. Mesiac tu čakal vo väzbe a potom na základe akéhosi dekrétu putoval do pracovného tábora Mírov so strohým vysvetlením, že sa „vyhýba práci“. Mírov nebol pracovný tábor, tam nešlo o prácu ale o ponižovanie dôstojníkov, ktorí boli pre komunistov nespoľahliví. Okrem kriminálnikov tu boli jeho spoluväzňami aj bývalí príslušníci zbraní SS. Petrák bol jedným z tých, čo sa pokúsili o útek. Chytili ho, týrali a mučili. Za útek mu zakázali korešpondenciu, takže rodina nevedela ani to, či je nažive.

Keď zatkli skupinu Slánskeho a Reicina, chlapi z Mírova mohli ísť domov. Vysvetlili im, že „Reicin pripravoval protištátne sprisahanie a na Mírove zámerne vytváral také neľudské podmienky, aby vo väznených vyvolal odpor k ľudovodemokratickému zriadeniu a mohol ich v príhodnej chvíli využiť pre svoj prevrat“. Žiadna rehabilitácia väznených sa však nekonala a degradovaní dôstojníci neboli dosť dôveryhodní ani pre robotnícke profesie. Anton Petrák – človek s vysokoškolským vzdelaním, ovládajúci tri svetové jazyky – anglický, francúzsky a nemecký sa napokon uchytil v petržalskom Kovosmalte pri výrobe vaní.

Znova ŠTB a väzenie

V júni 1957 sa Anton Petrák dozvedel, že polícia zatkla jeho priateľov generála Kováča a plukovníka Malára. O dva dni neskôr prišli aj pre Antona Petráka. Rok trvalo vyšetrovanie a potom v procese s tzv. „Karvašovou skupinou“ dostal päť rokov. Obvinili ich z toho, že po prepustení z Mírova sa stretávali s úmyslom „zvrátiť štátne zriadenie“. Výkon trestu nastúpil v Ruzynskej väznici. Celý trest neodsedel. Na slobodu sa dostal po amnestii v máji 1960. Začali sa nádejnejšie 60. roky. Od 1965 roku mohol Anton Petrák pracovať dokonca ako prekladateľ technickej literatúry. Trvalo štyri roky, kým sa „Karvašovej skupine“ podarilo dosiahnuť obnovu súdneho procesu. Nový proces sa konal v roku 1968. Bol to zaujímavý proces, v ktorom aj žalobca vystupoval v záujme odsúdených a žiadal ich plnú rehabilitáciu. Rozsudok bol zrušený a následne zrušili aj Petrákove odsúdenia z roku 1949. Nástup sedemdesiatych rokov znamenal znovuoživený záujem Štátnej bezpečnosti o nespoľahlivých dôstojníkov. Anton Petrák sa 1. 1. 1971 predčasne stal dôchodcom a k nízkemu dôchodku si privyrábal prekladateľskou činnosťou. Zdalo sa, že v ústraní a pevnom rodinnom kruhu v pokoji dožije svoj život.

Nežná revolúcia

Tak aj mohlo byť, nebyť novembra 1989, ktorý radikálne zmenil tento príbeh. Vojaci západného odboja sa po vyše 40 rokoch dostali na chvíľku na výslnie spoločnosti. Československá armáda prijala Antona Petráka opäť do svojich radov aj keď už iba ako vojenského dôchodcu. Dňa 28. októbra 1990 bol Anton Petrák povýšený na generálmajora. Duševne svieži a fyzicky zdatný osemdesiatnik sa zapojil do vyhľadávania bývalých vojakov zo západného frontu, aby im (alebo ich vdovám) pomohol získať od britskej organizácie Air Bridge Association jednorázovú finančnú výpomoc a invalidné vozíky pre tých, ktorí ich potrebujú. Keď prišlo k rozdeleniu Československa v januári 1993 rozhodol sa pre štátne občianstvo Slovenskej republiky a postavil sa na čelo Československej obce legionárskej na Slovensku.

Niektoré vyznamenania a iniciatíva Antona Petráka

Je nositeľom Národného rádu Francúzskej republiky (udelil mu ho prezident Francúzskej republiky Francois Mitterrand 1. 6. 1994), Rádu britského impéria MBE (udelila mu ho kráľovná Alžbeta II. 2.6. 1996), vojenského Rádu Ľudovíta Štúra II. triedy (udelil mu ho prezident Slovenskej republiky Michal Kováč 31. 8. 1996), Rádu bieleho leva I. triedy - vojenská skupina (udelil mu ho prezident Českej republiky Václav Havel 3. 1. 2003).

Dňa 6. júna 2004 pri oslavách 60. výročia vylodenia spojencov v Normandii prevzal z rúk prezidenta Francúzskej republiky Jaquesa Chiraca vyznamenanie Rád rytiera čestnej légie.

Je držiteľom čestného občianstva Juhofrancúzského mesta Agde , ktoré mu bolo udelené pri príležitosti 50. výročia založenia čs. jednotky vo Francúzsku . 12.4.2002 obdržal medailu M.R. Štefánika I.st.

Z iniciatívy generála Petráka a za podpory ministerstva obrany SR , Britského veľvyslanectva a mesta , postavili v parku na Šafárikovom námestí v Bratislave skromný pamätník slovenským vlastencom bojujúcim v II. Svetovej vojne v československých jednotkách a v spojeneckých vojskách na bojiskách západnej Európy. 23. októbra 2008 pri príležitosti oficialnej štátnej návštevy Slovenska ho prijala na slávnostnej audiencii v Bratislavskej redute , britská kráľovná Alžbeta II.

Posledné vyznamenie obdržal v januári 2009 , žiaľ už na nemocničnom lôžku v nemocnici sv. Cyrila a Metoda v Bratislave v Petržalke z rúk veľvyslanca Českej republiky pri účasti zástupcov ozbrojených síl Českej a Slovenskej republiky. Bolo to najvyššie rezortné vyznamenanie – Kríž obrany štátu ministra obrany Českej republiky.

Zomrel dňa 7.2. v nedožitých 97 rokov vo Vojenskej nemocnici v Ružomberku.

Spolu so svojou manželkou Rudolfínou žili spolu v zhode a láske skoro 62 rokov. Posledných 35 rokov bývali v skromných podmienkach panelákového bytu v Petržalke, v blízkosti rodiny svojej dcéry Jitky. Manželka zomrela toho istého roku 16.12.2009 vo veku nedožitých 93 rokov. Týmto sa uzavrela životná púť dvoch neobyčajných úžasných ľudí.

Vďaka a Česť ich pamiatke.

Podľa dostupných archívnych dokumentov a podkladov generálmajora Anton Petráka spracoval Jozef Kratochvíľa s manželkou Jitkou.